História obce
Vlachovo vzniklo ako banská osada pravdepodobne v prvej polovici 14. storočia. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1427. V tomto roku sa spomína pod názvom Alahpathaka - Lampertfalva, tento názov si obec udržala až do konca 16. storočia. Meno obce sa neustále vyvíjalo. Je nesporné, že obec vznikla skôr ako v roku 1427, ale o tom, že by existovala pred tatárskym plienením (1241) niet dôkazov. Maďarský historik Bálint Ila usúdil, že Vlachovo vzniklo v 1. polovici 14. storočia a založili ho baníci z Dobšinej. Historik Ladislav Bartholomaeides pokladá Vlachovo za staršiu obec, ako mesto Dobšiná.


Obec bola podľa povahy a úrodnosti chotára zaradená do tretej kvalitatívnej skupiny. Rok 1816 bol medzníkom rapídneho zhoršovania hospodárskych a spoločenských podmienok poddaných. V tomto roku odovzdal Jozef Andráši III. obec synovi Karolovi (III.). Patril medzi najkrutejších zemepánov v Gemeri. Hneď po príchode do obce začal zavádzať nebývalé poriadky. Odňal bez náhrady obecný dom a prestaval ho na svoje zemepanské sídlo. V jeho podzemných chodbách zriadil väznicu. Poddaným vzal okolité pozemky a pred kaštieľom zriadil honosný park. Svojvoľne preradil chotár do druhej kvalitatívnej skupiny a zvýšil poddanské dávky a robotné povinností. Prisvojil si aj krčmy, jatku a mlyn. Poddaní museli v hámroch pracovať bezplatne. Cirkvi odňal polia a lúky, z výnosu ktorých boli vydržiavaní farár i učiteľ. Urbárskou meračkou odobral poddaným pôdu. ktorú si sami vyklčovali. Prísne zakázal zbierať v hore drevo na vykurovanie a prestal prideľovať i drevo na stavby a opravy domov. Akékoľvek previnenia a priestupky trestal veľmi kruto. Začal dlhoročný urbariálny spor medzi grófom a vlachovskými poddanými. Keď podobné tvrdé poriadky mienil zavádzať aj v ďalších obciach, ktoré vlastnil, proti panskej nespravodlivosti sa spolu s Vlachovčanmi postavili i poddaní z Nižnej Slanej, Malej a Veľkej Polomy a Henckoviec. So svojimi sťažnosťami a žiadosťami o nápravu sa obracali priamo na palatína v Budíne a na cisársky dvor vo Viedni.

V roku 1828 počet obyvateľov vzrástol na 967, títo obyvatelia pracovali v baniach, v hámroch, pálili uhlie a furmančili. [Vlachovská huta] Začiatkom 19. storočia mala obec 4 hámre a 4 pece. V roku 1843 bola na príkaz Karola Andrássyho postavená vysoká pec, ktorá pracovala do konca 19. storočia, ale prácu v hámroch zastavili už v polovici 19. storočia. Postavenie Vlachovčanov nezlepšilo ani zrušené poddanstvo v roku 1848 a ani urbársky patent z roku 1853. Tieto reformy oslobodili od feudálnych čias len urbársku pôdu to jest pôdu, ktorá patrila k jednej celej usadlosti. Zbytok pôdy zostal vo vlastníctve grófa.
V roku 1904 postihlo obec veľké nešťastie. V auguste vypukol v jednom z domov požiar. Obyvatelia boli v tom čase na poli a na iných pracoviskách. Požiar sa rýchlo rozširoval a zachvátil takmer celú obec. Keď obyvatelia dobehli k obydliam, nedalo sa už nič zachrániť. V zúfalom stave čakali, kým oheň dokoná dielo a sám zhasne. Obec bolo potrebné budovať od základov, a nebolo z čoho. Viacerí v tomto neutešenom položení opustili obec. V rokoch 1904-1911 odišli „za chlebom" do sveta - do Ameriky, Kanady a inde. Po rokoch sa niekoľkí vrátili, ale boli aj takí, ktorí tam ostali natrvalo.
Ešte sa nezacelili rany z požiaru a už priniesla nové útrapy svetová vojna v rokoch I914-I919. Mladí muži do nej narukovali v auguste 1914. Po nich neskoršie aj starší. Po roku 1916 sa situácia zhoršila a v ostatných vojnových rokoch dosahovala neznesiteľnú mieru. Obec bola v ťažkom rozpoložení až do určenia definitívnych československo-maďarských hraníc v roku 1919.Baníci vystupovali proti znižovaniu baníckych miezd a zatváraniu baní. Po mníchovskom diktáte vzrastajú ceny tovaru, ako aj počet nezamestnaných.
Obyvatelia sa všemožne snažili o zlepšovanie životných podmienok. Združovali sa v svojpomocných spolkoch a družstvách. V obci úspešne pôsobilo potravné družstvo založené v roku 1919. V roku 1923 urbariálna spoločnosť kúpila grófsky mlyn (starý, v rozvalinách) a na jeho mieste postavila nový. V kaštieli bola v rokoch 1922-1932 umiestnená vojenská posádka delostrelcov. Po vybudovaní kasární v Rožňave sa odsťahovala. V roku 1936 obec kúpila kaštieľ na školské účely. Obyvatelia si postavili 16 rodinných domov a viaceré opravili. V miestnej škole k dvom triedam pribudla roku 1931 tretia a od roku 1934 štvrtá. V rokoch 1943-1944 vypuklo SNP, do ktorého sa zapojilo 30 mužov z obce. V januári 1945 bola obec ostreľovaná Nemcami a Maďarmi, ktorí však museli po 3 dňoch ustúpiť. Do národnooslobodzovacích bojov proti fašizmu nastúpilo celkom 106 mužov z obce.